Ivan Klíma patrí medzi popredných českých prozaikov, dramatikov a publicistov. Autor mnohých poviedok, esejí, fejtónov, filmových scenárov, románov, memoárov získal v súčasnej literatúre osobitné postavenie... Posledné dva diely pamätí – Moje šílené století – označil Martin Šimečka za prvú poctivú knihu o jednej generácii českých spisovateľov, ktorí zažili vojnu, neskôr sa stali mladými komunistami, prešli vytriezvením, snažili sa reformovať socializmus a po okupácii ich zakázali. Vzápätí vytvorili intelektuálnu a aj politickú alternatívu okolo Charty 77, stali sa kľúčovými postavami Novembra 1989 a po druhý raz zažili spoločenský návrat...

Výnimočné postavenie

Generácia českých spisovateľov, ktorú reprezentuje Ivan Klíma je výnimočná. „Moja generácia sa už odmlčala. Som takmer posledný, kto ešte píše knižky. Súhlasím s tým, že bola pomerne silná. Dôležité je to, že naozaj prešla dramatickými zmenami – zažila vojnu, a to človeka vždy nejakým spôsobom ovplyvní. Jeho vnímanie rozmeru života, katastrofy... Smrť a vraždenie bolo každodennosťou. A táto skúsenosť spôsobila to, že mnohí z nás naleteli na komunistickú propagandu a víziu, ako hovorím, na utópiu, ktorá bola klamlivá... Asi s výnimkou Pavla Kohouta, ktorý sa aktívne propagandisticky zapojil do komunistického hnutia, nikto z nich však nemá na svedomí nijaké prečiny ani zločiny. Ale uverili tomu a ak je človek poctivý, musí sa s tým vyrovnávať po zvyšok života.“

Spisovateľ svedomie národa

V druhej polovici 20. storočia pretrvávalo postavenie spisovateľa ako svedomia národa. Philip Roth ho závidel českým spisovateľom. „Hovorieval, že u nich sa všetko môže, ale nemá to žiaden vplyv a u nás sa nič nemôže, ale všetko, čo sa povie, má vplyv na čitateľov. Závidel nám to, že ľudia na literatúru čakajú ako na prejav niečoho, čo si sami netrúfajú povedať, nevedia povedať, a hlavne, čo sa nesmie povedať. V 50., 60., 70., 80.-tych rokoch bolo toho veľa. My sme sa o to celú dobu snažili. V 60.-tych rokoch to trošku šlo. V 70. a 80.-tych rokoch sme boli zakázaní – vlastne sme nemali žiadne problémy s cenzúrou. Mohli sme si písať, čo sme chceli, ale nesmeli sme publikovať. Diela kolovali v rukopisoch, takže predsa len sme mohli ľudí osloviť a povedať, čo si myslíme o živote. No akokoľvek sme boli ľudia politickí, do literatúry sa politika veľmi nepremietala. Súhlasím s tým, že jediné, čo má v literatúre zmysel, je robiť literatúru. Všetko ostatné je vedľajšie a ak bojovať - tak za to, aby bola dobrá...“

Literatúra zapadá ako celok

V súčasnosti je podľa Ivana Klímu postavenie spisovateľa a literatúry iné, hoci kníh sa predáva stále viac. „Je však otázka, či sa aj čítajú... Literatúra stratila spoločenskú prestíž, ktorú mala, lebo bola jediný druh rozprávačského umenia. Dnes súťaží s televíziou, filmom, internetom...“

Vymyslieť nový príbeh sa nedá. Ako hovorí I. Klíma, všetky sú známe z antiky - je to niekoľko príbehov, v ktorých hrá rolu smrť, láska, závisť, otcovražda... „Základné príbehy sú rozpovedané a jediné, čo nám zostáva, je dať ich do súčasného šatu. Priniesť ich do dnešnej doby. Na druhej strane, každý život je príbeh. Naša generácia má zážitky, ktoré dnešná nemá a sledujem, že im to chýba. Neprajem im, aby zažili vojnu, ale chýba im pocit nejakých naliehavých dramatických zvratov, ktoré nezažili, tak píšu o láske a menej vzrušujúcich citoch...“

Beáta Jarošová

Novinársky workshop

atmosféru stretnutia vám priblížia fotografie Ľuba Bechného